Niektorí ľudia len vojdú a vy viete, že sú v nepohode. Majú ten nie úprimný pohľad, ústa skrivené do divného "úsmevu" a sála z nich arogancia a v neposlednom rade strach. Strach zo všetkého navôkol a za ním nasleduje nejasnosť typu "čo chcem?", nevedia čo chcú, už len v tejto chvíli. A aké pekné zrkadlo, všimnete si ich presne v ten deň keď ste ráno vstali o dve hodiny skôr lebo premýšľanie Vám nedalo spať. Keď vyumývate vaňu a myslíte si, že Vám to pomôže. Žiaľ nie. Nie vždy sa démoni dajú zakopať. Sú dni kedy ich už musíte vpustiť dnu a porozprávať sa s nimi. Lebo už to takto nemôže ísť ďalej. A tak sedíte, oproti sebe - vy a vaši "blízki" = démoni,strachy, programy alebo akokoľvek ich nazvete. Sedíte, v starých kreslách z osemdesiatych rokov a pozeráte na seba. Tak kto začne? Asertivita akosi mizne a ego:
- "Ty za to môžeš. Keby si sa zachovala inak a nebola taká nedočkavá..."
a srdce len ticho povie:
- "Nekrič :("
Komentáre